SLOVENSKO. Ako sme vám už viackrát dokázali, Slovensko a jeho príroda ponúka nespočetné množstvo známych aj menej známych nádherných kútov. Tentokrát sme sa vybrali do Súľovských vrchov, ktoré skrývajú aj zaujímavo tvarovaný skalný útvar hodný obrov.

Žibrid s nadmorskou výškou 867 m n. m. je druhý najvyšší vrch Súľovských vrchov. Na jeho vrchole sú mohutné skalné bralá, z ktorých je dobrý výhľad na západ do Súľovskej koltiny.  Nachádza sa juhovýchodne od obce Súľov-Hradná, odkiaľ viedla aj naša trasa. Po výstupe na vrchol kopca sa vám otvorí nádherná scenéria okolitej prírody. Iba 20 min ďalej podľa značenia vedie trasa k turistickej atrakcii, akú len tak niekde nenájdete. V lone prírody sa nachádza veľký skalný útvar, ktorý pripomína budzogáň. Je tvorený starotreťohornými horninami charakteru zlepencov a brekcií. V spodnej časti je materiál menej súdržný, s väčšími okruhliakmi a rozdrobený. Podľahol najmä erózii vetra a vody. Vrchnú časť tvoria odolnejšie a kompaktnejšie vápence. Na vrchnej časti skalného útvaru sa uchytila vegetácia v podobe machov, lišajníkov a tráv, ako aj niekoľko stromov, ktoré majú ale zakrpatený vzrast. Na hornej časti je v skale možné vidieť plytké priehlbiny – voštiny -, ktoré vznikli pôsobením vody na skalu. Dosahuje výšku takmer 14 metrov.

Ako to býva v takýchto prípadoch zvykom, nechýba k tomu ani príbeh z ríše obrov. Obor rád potuloval po krajine až raz narazil na vľúdnu, utešenú, panenskú krajinu Rajeckej doliny. Hovorí sa, že veľkosť jeho čižmy by dokázala zakryť celé Rajecké Teplice. Ako doputoval do našich končín, rozhodol sa chvíľku sa tu zastaviť a nabrať nových síl pri odpočinku v hornatej a zalesnenej krajine. Po dlhej vandrovke z ďalekých krajov tak vysmädol, že vypil celé Rajecké jazero, ktoré dnes už len ťažko možno nájsť. V blízkom okolí však existuje niekoľko náznakov, kde sa kedysi jazero nachádzalo. Traduje sa, že také množstvo rýb na jednom mieste bolo možné uloviť najbližšie niekde na mori Dolnej Zeme.

V Rajeckej doline v tom čase pradávnom rástlo aj najmohutnejšie stromisko na celom šírom svete. Ľudia ho nazývali Hromodubom. Ale obor mal takú veľkú silu, že dokázal Hromodub úplne vykoreniť a navyše si z neho ešte aj budzogáň vystrúhať. Všetky brezy, smreky, ba aj buky a ostatné duby budzogáňom dokonale vyčistil, a tak sa väčšia časť Rajeckej doliny odkryla i nastavila svoju tvár slnku. Slnko sa veľmi často začalo opierať na odkryté skaliská. Stále viac a viac. Odvtedy ich ľudia nazývajú Slnečné skaly. Ako ich tak slniečko ohrievalo, obrovi sa zažiadalo oddýchnuť si pred ďalšou cestou. Po výdatnom obede sa teda uložil sa na skaly.

Lenže pospolitý ľud, odjakživa skúšaný drsnou prírodou, si predtým každý rok nazbieral miazgu z Hromoduba do zásoby, na horšie časy, na zimné večery, aby si jej zapálením posvietili v dlhých tmách. A tak milému obrovi, ktorý stále tvrdo spí, natierajú chodidlá nôh miazgou. Tak sa ešte v polospánku prilepil k zemi. Po prebudení zisťuje, že sa z miesta nemôže ani pohnúť. A tak v návale zlosti zahadzuje budzogáň ďaleko od seba a ten ani hviezda letiaca nočnou oblohou dopadá na pôvodné miesto, kde ešte pred príchodom obra rástol Hromodub. Načim vážne odísť. Jeden deň. Dva dni obrovho trápenia. Až na tretí deň sa mu podarilo odlepiť sa od trávnatej zeme. Ihneď sa cez kopce pozrel smerom na zahodený budzogáň: „Pre teba som stratil zbytočne tri dni svojho obrovitánsky drahocenného času! Bodaj by si skamenel!“

Od toho času až do dnešných dní nám v zemi zapichnutý budzogáň pripomína, že kradnúť a veriť obrom sa nemá, ba ani nedá a že ľudia si majú zakaždým pomáhať. 

Trasa od obce Súľov – Hradná po Zbyňovský budzogáň a späť trvá približne 4 hodiny, aj s prestávkami.

Táto prezentácia vyžaduje JavaScript.