DUBNICA NAD VÁHOM – BRATISLAVA. Niekoľko mesiacov je ústrednou témou zdravotníctvo ako také a aj osudy tých, ktorí sú dennodenne konfrontovaní s novými výzvami a rizikami. V boji jednak so šíriacim sa novým vírusom, ale aj s ostatnými ochoreniami. Ide o lekárov, sestry, či rôzny iný zdravotnícky personál, ktorý je neodmysliteľnou súčasťou nemocničného prostredia. Jedným z nich je aj Tomáš (28), ktorého cesta viedla z Považia až do veľkej nemocnice v Bratislave. Priblížime vám jeho životnú cestu a ako vníma súčasný neľahký vývoj.
Tomáš pochádza z Dubnice nad Váhom a študoval Strednú zdravotnícku školu v Trenčíne. Následne si vybral ošetrovateľstvo na Katolíckej univerzite v Ružomberku.
- Prečo ste sa rozhodol stať zdravotníkom? V akom odbore?
Zdravotníkom som sa rozhodol byť ešte na základnej škole, keďže matematika nebola nikdy mojou silnou stránkou (smiech). Ale nie, žartujem. Určite to bolo už na základnej škole, niekedy asi v piatom – šiestom ročníku. Pamätám si, že vtedy v televízií vysielali seriál Pohotovosť a to ma očarilo – tá pomoc ľuďom, záchrana ľudských životov. Vždy ma fascinovalo ľudské telo, dokonca aj v siedmom ročníku na základnej škole, keď sme mali prírodopis ma to veľmi bavilo. V deviatom ročníku som si podal prihlášku na Strednú zdravotnícku školu v Trenčíne na odbor Zdravotnícky asistent. To som vtedy ešte samozrejme nevedel, čo ma ďalej čaká. Myslím tým nutnosť ďalšieho vzdelávania sa na vysokej škole, keďže ako zdravotnícky asistent (dnes praktická sestra) prakticky len asistujete sestre pri väčších výkonoch ako odber krvi, či podávanie infúzií. Nikto nám to vtedy nechcel povedať, čo budeme konkrétne robiť v nemocnici na praxi, asi nás nechceli odplašiť.
Odbor ktorý som chcel robiť som tak na 100% zistil až na vysokej škole v Ružomberku, kde som študoval študijný odbor ošetrovateľstvo. Stalo sa ním inštrumentovanie na operačnej sále. Vždy, keď som bol na praxi na krčnom oddelení, tak som sa pýtal ísť sa pozerať na sály, tam sa mi páčilo najviac. Práca na chirurgii ma tiež bavila, ale tam je robota prakticky nalinajkovaná harmonogramom práce v dennej a nočnej službe. Takže nič pre mňa, vždy som mal rád takú dynamickú prácu, kde sa stále niečo mení a nič nie je vždy rovnaké. Nevravím, že sestry na oddelení robia stereotypnú prácu, ale nebolo nikdy nič pre mňa.
- Aké boli prvé kroky v zdravotníctve? Kde to bolo?
Moje prvé kroky v zdravotníctve mimo vzdelania a praxe viedli na Moravu do Českej republiky. Konkrétne do mesta Uherské Hradište, ktoré je dnes veľmi postihnuté pandémiou koronavírusu. Pracoval som tam však len mesiac na „Traumatologickom oddělení“ nakoľko sme sa neporozumeli na platových podmienkach. Bola to škoda nakoľko oddelenie, jeho vybavenie a kolektív boli na veľmi dobrej úrovni a veľmi príjemne sa mi tam pracovalo. Možno aj preto, že som tam bol jediný chalan v kolektíve, tak dievčatá si ma rozmaznávali kávičkou a koláčikom (smiech).
Potom som odišiel pracovať do Trenčína. Tam som sa dostal na úrazovú ambulanciu, ktorá fungovala v režime trojzmennej prevádzky. Do 14:00 boli ošetrovaní ambulantní pacienti a po 14 hodine len akútni pacienti po úrazoch. Väčšinou to boli rezné rany, rozbité hlavy, rôzne zlomeniny končatín. Bohužiaľ nevyhli sme sa ani vážnejším stavom po autonehodách. Najmenej som mal rád pacientov, ktorí prišli na ošetrenie úrazu pod vplyvom alkoholu. Neraz nám musela prísť pomôcť polícia s agresívnym pacientom.
Jedno poobedie som išiel za pani námestníčkou si dať podpísať dovolenkový lístok (už si nepamätám prečo za ňou, keďže sme mali nad sebou vedúcich pracovníkov) a tam som sa jej spýtal či náhodou nie je voľné miesto na operačnej sále. Nečakal som taký veľký zvrat situácie a pani námestníčka s milým prekvapením okamžite chytila telefón, zavolala na operačné sály a poslala ma ihneď na pohovor. Vôbec som to nečakal, nakoľko som sa chcel na pohovor nejako pripraviť, ale pani vrchná bola veľmi milá (dodnes sme blízky priatelia) a s radosťou mi vysvetlila obsah práce na operačnej sále. A tu sa všetko začalo ohľadom mojej vysnívanej práce na operačných sálach v pracovnom zaradení operačná sestra alebo ľudovo povedané inštrumentár/inštrumentárka. Začiatky neboli ľahké, lebo doktori neboli zvyknutí mať pri stole chalana, no časom sme si na seba zvykli. Dokonca mi bolo povedané po odchode z Trenčína, že jeden pán doktor mi kúpi bonboniéru nech sa vrátim späť, lebo nechcel na sále nejakú sestru z oddelenia (smiech).
- Prečo viedli vaše kroky do hlavného mesta? Väčšie ambície? Zmenilo sa vaše zameranie?
Rozhodnutí odísť z Trenčína pracovať do Bratislavy bolo v mojej hlave veľa. Od osobných dôvodov v práci až po osamostatnenie sa od rodičov. Vtedy som mal 25 rokov a to bol pre mňa už najvyšší čas uletieť z rodičovského hniezda, začať žiť sám, naučiť sa to. Nejaké väčšie ambície v tom neboli, skôr som potreboval trošku viac pokoja pri práci, nakoľko v Trenčíne bol veľký spád pacientov a veľmi veľa sa tam operovalo. Chodil som z práce veľmi vyčerpaný. Chcel som si to skúsiť niekde v súkromí. Časom som však zistil, že pracovať v pokoji len v rannej zmene bez služieb na život v Bratislave nestačí, tak som sa rozhodol pre návrat späť do jednej z bratislavských nemocníc s normálnou operatívou. Moje zameranie sa trošku zmenilo, nakoľko predtým som pracoval na traumatologickej sále a teraz väčšinu svojho pracovného času trávim na chirurgickej sále.
- Ako ste vnímali prvé informácie o vznikajúcom riziku nového vírusu z Číny?
Keď prišli prvotné informácie o novom víruse nepripisoval som tomu nejakú veľkú vážnosť, keďže tu už bolo v minulosti veľa vírusov z Ázie a Blízkeho východu ako SARS, MERS, vtáčia chrípka, prasacia chrípka a podobne. Trošku som sa zľakol, keď sa vírus dostal do Európy a prípady nakazených sa začali hromadiť. Vtedy prvé čo mi aj s rodinu napadlo bolo, že vo februári máme ísť na spoločný výlet na Cyprus, ktorý sme dostali ako spoločný darček na Vianoce (smiech). Výlet sme našťastie ešte stihli absolvovať a to bol asi na dlhú dobu posledný kontakt so zahraničím z mojej strany. Trošku mi to chýba, nakoľko som v lete pre obmedzenia a odporúčania vlády nikam necestoval.
- Ako sa zmenili vaše pocity a vašich kolegov po vzniku prvej vlny na Slovensku a ako to zasiahlo vašu nemocnicu?
Moje pocity sa nijak nezmenili. Vírusu sa nebojím, no treba určite dodržiavať opatrenia, ktoré nám vláda na základe zasadnutí odporúča dodržiavať. Samozrejme som mal chvíľami pocit, že sa z tých všetkých opatrení a obmedzení zbláznim, nakoľko to bola a aj stále je pre mňa nová skúsenosť. Našťastie som si vedel v prvej vlne zachovať chladnú hlavu a tak pomôcť aj rodičom s upokojovaním situácie doma, keďže ani jeden z nich nie je zdravotník, tak sa báli čo nás čaká. My s bratom máme našťastie zdravotnícke vzdelanie, tak sme sa o nich v tomto smere psychickej podpory a vypočutia otázok postarali.
S kolegyňami a kolegami v práci sme v prvom momente nevedeli čo robiť. Nariadenia sa menili veľmi rýchlo. To čo platilo včera, dnes už neplatilo. Istú dobu sme sa rozdelili na dva tímy zo strategického hľadiska, aby nebola narušená operatíva. Čiže sme sa v práci striedali po týždni. Chvíľami sme boli dosť psychicky vyčerpaní, čo sa párkrát prenieslo aj do osobných konfliktov, ktoré sa našťastie podarilo vždy vysvetliť. Kolektív sme super, nemenil by som ho nikdy.
- Ako sa situácia v zdravotníctve vo vašej oblasti vyvíjala počas leta? Pripravovali ste sa na prípadnú druhú vlnu? Boli ste osobne v profesionálnom kontakte s chorými na COVID-19? Ak áno, ako to prebiehalo?
Počas leta sa situácia trošku upokojila. Opatrenia sa zmiernili, tak aj my sme si trošku v tomto smere vydýchli, no nezaspali sme na vavrínoch. Operatíva sa navýšila, keďže počas prvej vlny bola v značnej miere pozastavená. Stále tu bola hrozba Covid pozitívneho pacienta, ktorý k nám mohol prísť na operáciu. Našťastie sme sa s takýmto pacientom nestretli.
- Prišla silnejšia druhá vlna. Ako to zasiahlo vašu nemocnicu, napríklad v oblasti reprofilizácie oddelení, odložené plánovaných operácií a podobne?
Druhá vlna, ktorá prišla našu nemocnicu zasiahla ďalšími opatreniami. Operatívu sme našťastie nestopli, tak poskytujeme plnohodnotnú zdravotnú starostlivosť. K reprofilizácii nemocnice sa vyjadriť neviem, nakoľko my na operačných sálach ideme v bežnom režime, tak zatiaľ zmenu v tomto smere nevidím.
- Skúšali ste si napríklad špeciálny ochranný odev? Z čoho pozostáva odev, ako celé prezliekanie prebieha a ako dlho?
Špeciálny ochranný odev sme si skúšali. Mali sme to nariadené v prípade kontaktu s Covid pozitívnym pacientom. Museli sme si to vyskúšať nakoľko vyzliekanie ochranného overalu je najväčším kameňom úrazu celého procesu. Je tam veľké riziko kontaminácie sa.
Obliekanie si ochranného odevu nie je zložité. Nutné je na sebe mať jednorazové oblečenie. Následne sa na ruky navlieka prvý pár rukavíc, potom ochranný overal, obuv, návleky na obuv a nohy. Nasadíme si ochrannú čiapku a respirátor. Zipsuje sa horná časť obleku až po krk. Navlečieme na hlavu kapucňu, cez ktorú navlečieme na oči ochranné okuliare a štít. Na záver je treba si navliecť druhý pár rukavíc. Obliekanie je rýchle, no do pár minút som bol celý mokrý – spotený.
Vyzliekanie, ako som už spomenul je trošku zložitejší proces. Tam je nutné si pri každom kroku dezinfikovať rukavice a dbať na to, aby sme sa nekontaminovali. To už trvá o niečo dlhšie. Ale podľa mňa radšej dlhšie a precízne, ako rýchlo a zbrklo s následkami.
- Ako vnímate stav zdravotníckej vybavenosti na vašom oddelení?
Naša nemocnica je veľmi dobre vybavená, nemám pocit žeby sme momentálne trpeli nedostatkom ochranných pracovných pomôcok.
- Ako vnímate celý vývoj v oblasti šírenia ochorenia Covid-19?
Vývoj v oblasti šírenia ochorenia COVID-19 vnímam momentálne dosť intenzívne, nakoľko pozitívnych pacientov pribúda a pribúda taktiež aj počet pacientov na JIS a na umelej pľúcnej ventilácií.
- Vnímate rozhodnutie byť súčasťou zdravotníckeho systému na Slovensku za správne?
Byť súčasťou zdravotníckeho systému na Slovenskú vnímam z mojej strany ako poslanie. Poslanie pomôcť ľuďom, ľuďom ktorí to potrebujú nielen počas ochorenia COVID-19, ale i mimo neho. Bol som počas môjho zamestnávania sa aj na iných pohovoroch, mimo zdravotníctva, no našťastie som si uvedomil, že tam moje miesto nie je. Moje miesto je v nemocnici, na operačnej sále, pri operačnom stole. Kde sme ja, lekár, asistent, obiehavá sestra, sanitár, anesteziológ a anesteziologická sestra.
- Horúcou témou týchto dní je celoplošné testovanie. Zúčastníte sa tiež? Ak áno, kde to bude?
Ako dobrovoľník na testovanie obyvateľov Slovenska sa prihlásiť nemôžem. Moje miesto je na operačnej sále. Operačné sestry je ťažké nahradiť, keby sme sa náhodou nakazili. Tak nám to nie je odporúčané. Mohlo by to oslabiť až ohroziť operatívu. Je to škoda, zúčastniť som sa chcel.
- Očkovacia látka je ešte v nedohľadne. Ak však príde, necháte sa zaočkovať?
Ohľadom očkovacej látky je u mňa ešte mnoho otáznikov. Môj osobný názor je taký, že sa jedná ešte o neprebádanú oblasť. Stále nevieme aké komplikácie očkovanie môže priniesť, keďže je ešte stále v testovacej fáze. Takže očkovať proti Covid-19 sa určite nedám.
Foto: Tomáš
