SLOVENSKO. Krajinou otriasla veľmi nešťastná a tragická dopravná nehoda, pri ktorej zomrelo naraz 8 ľudí. Kamión doslova zošrotoval mikrobus, v ktorom sa viezli opatrovateľky, pracujúce v zahraničí. Na ceste domov ich pri Prievidzi čakala smrť. Šíria sa špekulácie, či sa tomu dalo zabrániť a čo všetko musia vodiči a opatrovateľky týždeň čo týždeň zažívať. Niekoľko z nich nabralo odvahu a porozprávali nám svoj príbeh. Vinníka však vidia jasne.

Katarína (29) sa narodila v Levoči a začala pracovať v obchodnom reťazci, napriek tomu, že by mohla pracovať s deťmi v materskej škôlke, lebo to študovala. 400 EUR pre ňu bolo veľmi málo, prax v školstve nemohla získať, rozhodla sa ísť pracovať do Rakúska ako opatrovateľka, má však aj ponuku pracovať do Nemecka ako učiteľka. To však zatiaľ kvôli deťom vziať nemôže . Je rozvedená a má tri deti (10, 6, 2 roky), takže je živiteľkou rodiny. “Áno, cestujem taktiež dopravou, hoci nie je viazaná, je to asi naj spôsob, aj keď som už skúšala aj vlak, ale je to na Slovensku hrôza a navyše aspoň na 4 prestupy. Auto mi na leasing nedajú, lebo mám hypotéku na byt, od nás nik súkromne zatiaľ nejazdí.

Som živnostníčka ako takmer každá, zaviazaná platiť agentúrne poplatky, ale platovo sa mi to stále oplatí. Práca je fajn, babka je milá, pokojná, ústretová, len tá diaľka, Linz. K výplate si budem môcť onedlho prirátať doplatok od Rakúšanov na deti, čo bude cca 300 EUR a to už mi naozaj ako matke samoživiteľke značne pomôže. Pracujem tu síce len 8 mesiacov, ale verte, že najviac sa teším na moje 3 princezné, keď prídem domov.

Ak by štát menej podporoval darmožráčov a staral sa viac o mladé rodiny, rozvedené matky a hlavne o naše deti, aby škola v septembri nezruinovala náš rozpočet, aby sme mohli slušne žiť a tráviť svoj čas s deťmi, aby banky nezdierali svojimi poplatkami a aby spravodlivosť víťazila nad špekulanstvom, len toľko si želám.

Zuzana (49) je rozvedená a pôvodom zo Zvolena. Osud sa s ňou tiež nemaznal. Od roku 2008 pracovala v Národnom rehabilitačnom centre ako sanitárka s kurzom mala plat iba 300 EUR a s výživným 50 EUR sa nedalo vyžiť. Po zaplatení poplatkov neúplnej rodine ostávalo na mesiac iba 100 EUR. Zadĺžená nebankovkami sa rozhodla ísť pracovať tiež ako opatrovateľka do rakúskeho mesta LINZ, keď jej syn nastúpil na strednú školu. “Môj syn tým dosť trpel, keď som sa mu nemohla venovať tak, ako predtým a byť s ním toľko, čo predtým. Musel viac času tráviť u otca aj napriek tomu, že bol veľmi fixovaný na mňa. Mnohí z okolia ma odsudzovali, že som nechala syna “bez matky”.

V Linzi pracovala 3 roky a dopravu musí využívať tú, ktorú má zazmluvnenú agentúra, cez ktorú Zuzana pracuje. “Potom som ešte jazdila rôznymi šoférmi no preprava prebiehala vždy tak, že ráno o 4:00 hod. nás často prekladali v Bratislave na benzínke do iných áut a často som stála a mrzla pri aute druhého šoféra, kým sa vrátil ku autu, nakoľko ten prvý šofér ma už vyložil, kedže chcel rýchlejšie pokračovať v jazde.

Šoféri pili redbull, chrumali kadečo, len aby potlačili únavu, dokonca sa mi stalo, že šoférovi sa privierali oči a tak som sa snažila celú cestu nespať a rozprávať sa so šoférom a do rodiny, kde som musela hneď začať fungovať na 100%, som prišla veľmi vyčerpaná. Často šoféri telefonovali počas jazdy, písali smsky. Prežívala som strach.”

Odkedy sa dozvedela o nehode mikrobusu je na tom psychicky dosť zle. “Chcela by som odkázať vláde, aby konečne niečo začali robiť, aby sa zvýšila čistá minimálna mzda na 700 EUR a potom by ženy nemuseli cestovať do zahraničia. Aby sa zaviedla povinnosť buď aby sa dvaja šoféri striedali alebo ak jeden, tak aby sa povinne do aut zaviedol tachograf a povinné prestávky pre tých, ktorí majú prepravu-vodiči na živnosť. Aby sa zrušila povinnosť od agentúr voči opatrovateľkám, že by museli iba ich prepravcami jazdiť – proste aby každá opatrovateľka mala slobodnú vôľu vybrať si spôsob prepravy a nie, aby to agentúra podmieňovala tým, že ak nebude chodiť ich prepravcami, tak sa môže rozlúčiť s rodinou, s agentúrou. Toto mi pripadá ako šikana,” žiada Zuzana.

Ďalšou opatrovateľkou, ktorá musela odísť pracovať do zahraničia je Alena (47) z Košíc. Doma pracovala v oblasti zdravotníctva a keďže platobné podmienky ako pre samoživiteľku boli nedostačujúce, vybrala sa pracovať do Rakúska. Práca závisí od rodiny, kam sa dostane, ale celkovo je dosť psychicky a fyzicky náročná. Podobne sa sťažuje na dopravu, ktorá je viazaná na agentúru. Za všetko viní vrcholných predstaviteľov štátu, pretože nekonajú. “Rada by som vyvolala stretnutie s mojimi kolegyňami a našimi vládnymi predstaviteľmi, na ktorých máme množstvo otázok. Hlavne dokedy to bude u nás na Slovensku takto fungovať, že ženy, matky, dcéry a už aj muži musia odísť od svojich rodín za prácou von, len aby stíhali všetko doma platiť, dlhy splácať, aby vôbec prežili a koľko rozbitých rodín a vzťahov je vďaka našim politikom a ich systému.”

Neľahké životné príbehy uzatvára Alena (58) z Rožňavy. Doma pracovala v odevnej oblasti ako kontrolórka hotových výrobkov a do zahraničia ju poslali finančné dôvody. Pracuje ako opatrovateľka v Nemecku pri Regensburgu a túto prácu robí už 8,5 roka. “Mám rodinu, deti a vnúčatá. Zo začiatku bol plač a nervozita, keď som odchádzala z domu. Časom už som si zvykla, ale vnúčatká stále počítajú dni, kedy sa vrátim už domov. Ja to zasa počítam tak, že koľkokrát ešte umyjem babke “ritulu” a idem domov.” 

Do práce dochádza na mesačný turnus. Pracovné podmienky v rodine sú ok ale zložité. Nemecký zamestnávateľ požaduje síce precíznosť, ale nedodržuje povinnosti a neplatí maródku. Radšej ženu prepustí, ako by mal platiť maródku. “Máme viazanú dopravu, kde práve prebieha vojna s vodičom, ktorý cestou telefonuje, posiela sms, smajlíky atď. Po upozornení aj prepravcu sa to o kúsok zlepšilo, ale na oplátku zase naťahuje čas a vozí nás ako na exkurzii.”

V tom, čo chce od tohto štátu, má jasno. “Chcem pracovať doma, nechcem len baliť kufre a chcem si užiť rodinu, deti a vnúčatká. Z mojej rodiny chodí za pracou syn do Holandska a aj zať do Nemecka. Ich deti vyrastajú bez otcov a manželky bez mužov. Rozpadajú sa rodiny. Príďte sa pán prezident pozrieť na pumpu na výpadovke už do Rakúska, koľko žien sa tam cez deň premelie, čo idú opatrovať. Sú tam aj také, čo už by potrebovali oni opatrovať. Sú tam aj krívajúce aj mladé, ktoré doma museli nechať svoje deti. Tak sme si určite demokraciu nepredstavovali,” uvádza rozhorčene Alena.

Toto sú štyri osudy opatrovateliek, ktorých život prinútil opustiť Slovensko. Takto pracuje v zahraničí približne 40.000 žien a mužov. Zhodujú sa, že práca nie je ľahká, rodiny trpia, ale inú možnosť nemajú. Dokonca vravia, že pri cestovaní sa aj boja. Pýtajú sa, dokedy ?!?

Pôvodne v texte boli plné mená a jedna fotografia. Akceptovali sme dodatočne požiadavku úpravy totožnosti a fotografie, kvôli anonymite. 

Foto: pixabay.com

FB komentáre

Pridaj komentár