KLÁŠTORISKO. Kláštor na Skale útočišťa, dnes už známy ako Kláštorisko pri Letanovciach, bol založený kartuziánskymi mníchmi v roku 1299. Tí prišli na Slovensko po vzore sv. Bruna, ktorý dal v 11. storočí na vrchoch Chartreuse (lat. Cartusia) vznik tejto reholi.
Srdcom kláštora bol jednoduchý kostol zasvätený trom patrónom – Panne Márii Bohorodičke, Jánovi Krstiteľovi a Margite Antiochijskej. Kostol bol rozdelený priečkou na dve časti. Prvá časť slúžila konveršom (laickí bratia) a druhá kartuziánskym mníchom. Vedľa kostola stála samostatná kaplnka. Malá krížová chodba vedúca pri kostole obkolesovala menšie nádvorie nazývané rajská záhrada. Nachádzali sa tu taktiež knižnica, kuchyňa a jedáleň (Refektár), v ktorej mnísi jedli len v nedeľu alebo počas sviatku. Na zabezpečenie fungovania kláštora slúžili hospodárske budovy. Sídlila tu celá komunita potrebná pre chod kláštora, konverši. Kartuziánski mnísi bývali v celách približne štvorcového pôdorysu, navzájom oddelených od seba záhradkami. V cele mali piecku, písací stôl, posteľ so slamníkom a dve deky. K celám viedla veľká krížová chodba; v strede sa nachádzalo nádvorie s cisternou na zachytávanie dažďovej vody. Okrem praktickej mala i symbolickú funkciu – reprezentovala prameň života.
Mnísi v kláštore žili prostým životom v askéze, teda odriekaním životného pohodlia a životných radostí. Riadili sa podľa hesla: „Ostávaj v cele a cela ťa naučí životu.“ Aby cely nemuseli opúšťať strava im bola podávaná pomocou okienka. Ich jedálničiek sa skladal prevažne zo strukovín, chleba, syru a kaše. Mäso nejedli vôbec. Čas trávili rozjímaním, meditáciou a modlitbami. Medzi ich najzáslužnejšiu prácu patrilo písanie a prepisovanie kníh, ikonopisectvo a kníhviazačstvo. Svojou činnosťou prispeli významne pre celú Európu. Režim dňa určovalo odbíjanie zvonu. Aj keď spali 8 hodín, spánok mali rozdelení na večerný a nočný. Večerný spánok trval od siedmej do jedenástej, nočný od druhej do šiestej. Do roka museli štyrikrát povinne púšťať žilou. Vtedy mali dovolenú dvojitú dávku vína, no samozrejme zriedeného s vodou. Mnísi nerozprávali, komunikovali len posunkami. Iba v nedeľu mali povolenú rekreáciu, kedy sa mohli vzdialiť od kláštora a vo dvojici sa rozprávať.
Po vpádoch a drancovaniu rôznych ozbrojených skupín mnísi kláštor opustili a odišli na Červený Kláštor. Aby nedošlo k znesväteniu miesta, kláštor sami podpálili. V súčasnosti vykonáva občianske združenie za pomoci dobrovoľníkov práce, nasmerované na opravu a údržbu ruín kláštora.
Virtuálna prehliadka Kláštoriska:
[googlemaps https://www.google.com/maps/embed?pb=!4v1597945605764!6m8!1m7!1sCAoSLEFGMVFpcE92RnBHNjJLWkJwbnBwVm5mVHZTbmtwenJDeTRwQnZGcVh3cjZh!2m2!1d48.9442065616681!2d20.42134096261134!3f359.4155119028245!4f4.214180139086423!5f0.7820865974627469&w=600&h=450]
Autor: AB
